Mám rád zrúcaniny hradov zarastené machom a brečtanom. Majú svoje čaro. Ale, keď hrad ustál storočia a moja predstavivosť nemusí dokresľovať jeho už neexistujúce veže, múry, priekopy, mám ešte radšej. A hrad Ananuri patrí k nim.
Poloha
Hrad dnes leží na brehu vodnej nádrže Zhinvali, ale nebolo to vždy tak. Predtým tadiaľto tiekla rieka Aragvi (dnes napĺňa nádrž) a popri nej viedla strategická cesta, ktorú volajú až do dnes “Gruzínska vojenská cesta. To preto, lebo spája Gruzínsko cez ťažko prestupný Kaukaz s Ruskom.
Pohľad na hrad od novej cesty, ktorá vedie ponad hrad.
Táto cesta vedie cez Darialský priesmyk a je jedinou prirodzenou roklinu, ktorá vznikla v skalnatom masíve a vedie cez Kaukazské pohorie. Je dlhá 213 km na niektorých miestach je iba 8 m široká a poznali ju už od staroveku. Od tých čias ňou prešlo veľa rôznych národov, ktoré putovali medzi Európou a Áziou, všemožných obchodníkov a v neposlednom rade vojsk. Cesta si pamätá pochod Rímanov, Peržanov, Mongolov, Alanov, Kipčagov a veľa iných vojakov.
História hradu Ananuri
Počas ranného stredoveku sa Ananuri stáva najdôležitejšou pevnosťou z všetkých, ktoré strážili cestu z Mcchety vtedy hlavného mesta kráľovstva na sever do Kaukazu.
Celkovo história hradu a jeho okolia v období stredoveku je veľmi mlhavá. Toto sa má však zmeniť na konci stredoveku, ale nepredbiehajme. Jediná vec, čo nám naznačuje nejaké hmatateľné vodítko pre určenie staroby opevnenia, je veža uprostred komplexu, ktorá sa datuje do 13. storočia.
Opevnenie hradu s vstupnou bránou uprostred hradby.
Hrad dali postaviť vojvodovia z Aragvi tzv. Eristavians ako svoje hlavné sídlo. Ananuri a jeho okolie bolo určite dejiskom mnohých bitiek, pretože jeho funkcia bola obrana cesty, ktorá prichádzala od Darialskej tiesňavy do vnútrozemia kráľovstva smerom na Tbilisi.
Pohľad na hradnú studňu Ananuri a chrám Nanebovzatia od priehrady Zhinvali.
Vieme, že na konci 15. storočia a začiatku 16. storočia bol hrad prestavaný. Svädčí o tom precízna hranatá veľká štvorcová veža, aké sa stavali pred érou strelných zbraní.
Nerozprávkový príbeh
Na chvíľu sa zastavíme v 18. storočí tu to začína byť zaujímavé. V roku 1739 čelila útoku vojska rivalského vojvodstva vedeného vojvodom Šanše z Ksani, ktorý hrad dobyl, vypálil a rod Eristavov z klanu Sidamonisdze zmasakroval. Za týmto faktom je aj velkolepý príbeh, ba dokonca tragický.
Na doplnenie: eristav, Eristavs z Aragvi – administratívne postavenie v kráľovstve Kartli, ktoré sa na konci 16. storočia zmenilo na dedičný titul a v skutočnosti na kniežaciu rodinu.
“Josse z Ksani, išiel so svojou mladou manželkou do Kakheti. Cesta ležala okolo Ananura; a v Ananure, žiaľ, hostina prebiehala ako hora a mladý Borzim, syn Eristav, z vysokej veže zbadal krásneho cestovateľa, ktorého sprevádzal iba malý zástup obsluhujúcich. Tlmená vínom sa mládež rozhodla krásku uniesť. Kričali: „Kone!“ – a o pár minút neskôr bola na ceste krvavá skládka. Sám Josse, prenasledovaný niekoľkými jazdcami, sotva stihol odcválať, ale jeho manželka sa ocitla v zajatí a bola prevezená do Ananuru.
O hodinu neskôr už nad rohovou vežou trepotali červené nohavice odobraté princeznej v podobe transparentu víťazstva. Bola to škoda, ktorú mohli zmyť iba potoky krvi. Keď sa princezná, ktorá bola nakoniec prepustená, vrátila domov, starý Šanshe prisahal, že vyhladí celú rodinu Eristavovcov z Aragvy. Pozval Lezghinov, aby mu pomohli, a spolu s nimi obkľúčili Ananur.”
Toto bola prvá časť príbehu a udalostí, ktoré zapríčinili skazu vojvodov z Aragvi.
“Obliehanie sa predĺžilo. Ananurians sa dva týždne vytrvalo bránili a možno by sedeli v ich nedobytnom brlohu, keby ich žena nepodviedla; naznačila obliehateľom miesto, kde sa držala voda. Inštalatérstvo bolo zničené a posádka vyčerpaná smädom nemohla vydržať posledný útok. Vojvoda Bordzim, jeho manželka a deti sa uchýlili do kostola; ale Lezgini ho obklopili slamou a zapálili, všetko čo bolo v chráme, sa udusilo dymom a plameňom. Iba synovi Utrutovi, sa podarilo (zabarikádovať v hlavnej veži) ujsť do Sheupovari.”
Takto sa píše V 5. diele „kaukazskej vojny“.
*Lezghini – národ Dagestánu, v histórii bývali v južnom Dagestáne a v severnom Azerbajdžane.
Pre úplne dopovedanie príbehu Sheupovari je hlavná veža Ananuri a práve sem ustúpili poslední obrancovia hradu, kde ich nakoniec upálili.
Potom bola veža zamurovaná a viac, ako 200 rokov do nej nikto nevstúpil až do obnovy roku 1939. Vďaka tejto ukrutnosti a zamurovaniu tu dnes môžeme obdivovať zachované stropy, podlahy a schodisko, čo je dosť raritou aj na takýchto zachovaných zrúcaninách.
Rod Eristavs z hradu Ananuri
Dnes sa už s rodom Eristavs ani titulom samotným v Gruzínsku nestretneme, pretože rod vymrel vďaka Borzimovi a titul, čiže eristavizmus bol roku 1743 zrušený po niekoľkých povstaniach miestnych obyvateľov. Hrad pripadol kráľovi no ten sa tam tiež dlho neohrial. Obyvatelia ho takisto vyhnali a už v roku 1770 je hrad Ananuri považovaný za mesto. Dokumentuje to demografický súpis z tej doby, ktorý uvádza: „Na rieke Aragvi je malé mesto – Ananuri a žijú v ňom Gruzínci a Arméni – sto domov.“
O niečo neskôr Ananuri spomína aj vo svojich pamätieach Atanáza z Araratu. Opisuje, ako v roku 1795 utiekli obyvatelia Tbilisi pred Peržanmi a hrnuli sa v hojnom počte dňom i nocou za nepriaznivého počasia v náreku do Ananuru.
V roku 1829 navštívil hrad Puškin a stáva sa tak prvým zdokumentovaným ruským turistom na Ananuri a okolia. Je známe, že prešiel pešo trasy za denného svetla z Pasanauri do Ananuri a potom do Dusheti. Je, čo povedať, že už v tej dobe ľudia cestovali za turistikou a prechádzkami po horách.
Hrad Ananuri – Prehliadka
Ananuri je veľmi dobre zachovaný neskoro feudálny hradný komplex. Stojí tu dodnes celý obvod hradieb, dve veľké veže a niekoľko menších pričom všetko je na svojom pôvodnom mieste, ba dokonca na niektorých miestach majú hradby a budovy pôvodné krytiny a omietky.
Obvodové hradby s verandou pre strelcov a cimburiami strážia dva kostoly, zvonicu, studne a nádrže na vodu. Jeho prežitie je obdivuhodné, vzhľadom na to, že od stredoveku Ananuri tvoril jeden z pilierov obrany najfrekventovanejšej vojenskej cesty v Gruzínsku. A tak svoju povesť o nedobytnosti si tento hrad zaslúžil v plnom rozsahu.
Veže hradu
Veže v opevnení vždy pútajú moju pozornosť. Nielenže sú hlavným obranným prvkom pevností a hradov, ale zároveň sú dejiskom bežného života a bývania posádky či šľachty na hrade. Ak sa na ne pozornejšie pozrime dokážu nám vypovedať veľa o dobe, v ktorej boli postavené, za akých podmienok, o ľuďoch, ktorí ich stavali no a v neposlednom rade, čo zažili. V opevnení hradu Ananuri dominuje niekoľko veží, o ktorých vám teraz porozprávam.
Veža ktorá je identická s chevsuriansko-čečenskými obrannými vežami.
Prvá veža, na ktorú natrafíme po vstupe do hradu má hneď niekoľko zaujímavostí: stojí uprostred opevnenia, ale nieje to citadela. Zotrvala tu doteraz po tom, čo stratila svoj fortifikačný význam. Datujeme ju do 13. storočia o čom svedčí jej hranatý tvar a veľkosť identická s chevsuriansko-čečenskými vežami, ktoré sa v tomto storočí objavujú po celom kaukaze a tvoria akúsi strážno-obrannú líniu Gruzíncov.
Okrúhla rohová veža zvnútra. Pravdepodobne na tejto veži boli zavesené spodky princeznej.
Ďalšími v poradí sú dve rohové okrúhle veže, ktoré teraz stoja bez stropov. No pre prieskumníka zrúcanín poskytujú veľa zaujímavého. Môžeme na nich odpozorovať architektonické prvky, ktoré nám hovoria, kde boli v múroch zasadené trámy podopierajúce podlahy a stropy. Sledujeme v nich pozostatky krbu, niekoľko typov strieľní…jednoducho pre fajnšmakerov.
Hlavná veža Sheupovari
Už len predstaviť si posledné udalosti, ktoré sa odohrali v tejto veži, vyvolávajú zimomriavky na chrbte. Toto bolo miesto posledného vzdoru Uthruta Borzimovho syna, ktorý privolal na svoj rod záhubu kvôli svojej chlipnosti. Uthrut tu zhorel zaživa so zvyškom posádky no a viac, ako 200 rokov sem nikto nevstúpil, pretože vežu zamurovali.
Vďaka tomu veža prežila až do dnes a môžeme tu obdivovať zachované poschodia, stropy, krby, strieľne a schodisko, ktoré vedie až na samotný vrch veže.
Takéto precízne hranaté veže sa stavali pred érou strelných zbraní na konci 15. storočia. To, čo ma tu dostalo sú stále zachované podlahy a schody v stene, po ktorých môžeme vystúpiť až na samotný vrchol veže, kde sa nám naskytne parádny výhľad. V jej aktívnej dobe bolo každé jej poschodie obývané, dosvädčujú nám to krby prítomné na každom poschodí.
Toto mohol byť posledný pohľad Utruta na kostol, v ktorom horí celá jeho rodina pokiaľ dym a plamene nezastreli jeho pohľad z okna.
Studňa
Čo má spoločné nedobytnosťa voda. Veľmi veľa. Kamenné hrady a pevnosti boli v histórii nedobytné, aj keď sa nám to dnes nemusí tak javiť. Počuli a čítali ste určite veľa príbehov o dobitých hradoch a pritom o všetkých sa hovorí, že sú nedobytné. Tak ako to, teda je.
Poviem vám to takto, oni naozaj sú nedobytné v zmysle slova zdolať ich priamym útokom či obliehaním. V skutočnosti väčšina z nich bola zdolaná úskokom, zradou či dohodou. Áno, obliehanie je forma akou možno premôcť nepriateľa v pevnosti, ale na takéto úspešné obiehanie potrebujete veľa vecí.
V prvom rade značne prečísliť obrancov, odrezať hrad od všetkej komunikácie, najlepšie ho celý okľúčiť, byť pripravený na odrazenie pomoci z vonku, čiže ešte viac vojska. No a v poslednom rade čas resp. viac času ako chlapci v hrade. A to nehovorím o financiách na žold, zásobovaní, stavebnom materiále, trpezlivosti vášho kráľa, chorobách vznikajúcich počas dlhého táborenia a počasí. No je toho naozaj dosť.
Krytie hlavnej studne. Samotný pohľad do nej a jej cisterny znemožňuje zamurovaní otvor.
Vtáťme sa, teda k pôvodnej myšlienke vody. Zaručeným rýchlym víťazstvom nad zabednením obrancom hradu je odrezať ho od vody. To znamená: otráviť studňu a hradnú priekopu, zlikvidovať akvadukt či spraviť dieru v cisterne. Takýmto spôsobom bol dobitý aj náš hrad Ananuri. Zradca spomedzi obrancov prezradil, kde je hlavná cisterna s vodou a akvadukt, ktorí následne obliehatelia zlikvidovali a stačilo počkať dva týždne. Od smädu zoslabnutých obrancov už nebol problém zdolať.
Spassky – kostol Panny Márie
Hrobky patria aj pekným padúchom nielen hrdinským panovníkom. V chráme Spassky, čiže kostole Panny Márie na hrade Ananuri je jedna zaujímavá hrobka šľachtica Edishera.
Edisher bol mužom pochybnej morálky. V roku 1660 spolu so svojimi bratmi rozsekali šabľami svojho hrdinského strýka Zaala. Stalo sa to na žiadosť kráľa, ktorý dal Edisherovi dvorskú funkciu hlavného sudcu (mdivanbega). Kráľ však chcel túto udalosť spraviť diskrétne a legálne, no Ediser sa s tým vôbec nepiplal.
Kostol Panny Márie, v ktorom je hrobka s kamenným baldachýnom (oranžová strecha).
A tak sa bratia pohádali s kráľom, ktorý ich prišiel následne potrestať. Kráľ bratom odpustil, po zloženej prísahy, že sa ničím neprevinili. No a, čo sa hovorí? Že krivoprísažníkov trest neminie. A tak sa smrť Otara (1666) a Edisher (1670) pripisovala trestu za ich falošnú prísahu.
Aj napriek tomu aký bol Ediser človek jeho žena Anna-Khanum Abashidze ho mala prinajmenšom rada alebo v úcte, pretože mu nad hrobku postavila kamenný baldachýn. Osud mi nedoprial a hrobku som na vlastné oči nevidel. Kostol bol zavratý.
Lúštenie gruzínskych hieroglifov
V gruzínsku ploužívajú tri typy písma, ktoré vznikli priebehom času najstaršie v staroveku, potom v stredoveku a posledné na prelome novoveku. Dodnes sú všetky čitateľné a aj Jožko Mrkvička teda Giorgi Gogidze z hornej-dolnej je schopný ich prečítať. Na druhú stranu by najskôr nerozumel všetkému, hlavne slovám pretože tie sa menili.
Najstarší typ písma sa používal najviac na rytie do kameňa. A takéto texty vždy začínajú na písmeno “K” ako Kriste, Kristus. Hieroglif vyzerá ako Jéčko, fajočka.
Chrám Nanebovzatia
Tento kostol je najväčšou dominantou celého komplexu pochádza zo 17. storočia, no jeho datovanie je kapitola sama o sebe! Chrám postavili v 1689, ale je urobený v štýle a technike 13. storočia.
Inak veľmi zvláštne, lebo to bolo obdobie úpadku kresťanstva v Gruzínsku. A zrazu niekto postavil obrovský kamenný chrám a ešte taký nostalgický, že zopakuje 4 storočia starú architektúru. Postavili ho z kameňa a nie tehál, ktoré sa vtedy používali na stavby. Dobre dodržali stredoveký kánon, no na detailoch je vidno, že nemali zručnosť stredovekých kameníkov.
Okolie
Pod hradom prechádza stará gruzínska vojenská cesta resp. jej časť, ktorá bola opustená po výstavbe nového mosta Ananur. Potom sa ťah cesty presunul nad hrad.
Starý most na pôvodnej trase vojenskej Gruzínskej cesty pod hradom Ananuri. Beriem ten čln a padám oddiaľto.
Opustená časť vojenskej cesty bola zaplavená vodnou nádržou a teraz je občas viditeľné, keď voda klesne. Nájdeme tu aj starý most Ananur – zjavne z raného sovietskeho obdobia. Z času na čas sa ponorí pod vodu aj on.
na Záver
Hrad Ananuri patrí k skupine zachovaných zrúcanín, ktoré sa dajú navštíviť bez vstupného poplatku, čiže zadarmo.
Na máloktorých hradoch sa nám naskytne možnosť pozorovať krajinu z vrcholca veže ako za starých čias. Sledovať obzor či sa neobjaví kúdeľ dymu pochodujúcej hrozby, vidieť krajinu, obrysy kopcov, vrchov, úžľabiny, planiny, čo videli ľudia pred stáročiami.
